Interview(Zdroj foto: Shutterstock.com)
Život s onkologickým ochorením nie je záležitosť len vybraných jednotlivcov. Dotýka sa nás všetkých.
S rakovinou sa môžeme stretnúť u našich priateľov, príbuzných, no môžeme jej čeliť aj osobne. Na pomoc nášmu telu máme lekárov. Lenže – telo nie je vždy jediné, ktoré si zaslúži pozornosť.
Pacienti, no i príbuzní by mali vedieť, že pri liečbe pomáha aj ozdravovanie duše. A o to sa práve snažia onkopsychológovia a terapeuti. Pretože onkopsychológia sa nezaoberá len procesom umierania, ale aj životom, ktorému každodenne čelíme.
Oslovili sme psychoterapeutku, pani Mgr. A. Madlu Rjabininovú, ktorej skúsenosti nepochádzajú len z pracovnej oblasti, ale i z osobných zážitkov s onkologickým pacientom – príbuzným.
Pani Rjabininová, ako ste sa dostali k práci s onkologickými pacientmi?
Moja krstná dcéra ochorela na onkologické ochorenie a ja som ju sprevádzala. 10 rokov – až do konca. Keď som odchádzala z nemocnice, kde zomrela, tak mi v hlave dunela myšlienka: „To chce zmenu!“ A tej vety som sa nevedela zbaviť. Bolo to v roku 1998, a táto veta vo mne podnietila túžbu po vytvorení takých podmienok pre chorých, ktoré by boli zmenou, ktorú som vnímala ako nevyhnutnú. Tak nejako sa začala moja perepúť na ceste k hospicovej starostlivosti. Neskôr sa z nej vykryštalizovala psychoterapeutická podpora onkologickým pacientom, ktorej som sa naposledy venovala v Nitrianskej Fakultnej nemocnici na onkologickom oddelení cez projekt Ligy proti rakovine. Slovo „perepúť“ som zvolila preto, lebo ťažko inak nazvať to obdobie prekážok a námahy, ktoré vznik hospicovej starostlivosti na Slovensku – a špeciálne v Nitre – sprevádzalo.
V čom si myslíte, že môže onkopsychológ či psychoterapeut pomôcť pacientovi?
Môže mu byť oporou, sprievodcom, človekom, ktorý znesie aj zlé nálady, aj neistotu a strach. Odborník má pochopenie, vedomosti, skúsenosti, ale naviac aj zdravý odstup – miesto, odkiaľ môže poskytovať iný uhol pohľadu, než je miesto, kde stoja najbližší príbuzní. Taktiež môže byť „mostom“ medzi príbuznými a pacientom, pomôcť k otvorenejšej komunikácii alebo vyjasneniu sporov, prípadne k uzmiereniu.
Nie raz som si vypočula od pacientov to, čo nikdy nikomu nepovedali. Ak sa podarí vytvoriť vzťah, v ktorom pacient môže dôverovať svojmu terapeutovi, a cíti sa byť v tomto vzťahu prijatý, vytvorí sa priestor nielen na sprevádzanie pacienta onkologickou liečbou, ale aj na uzdravenie zo starých rán, ktoré mu život nadelil. Výskumy ukazujú, že psychické prežívanie významne ovplyvňuje priebeh liečenia a uzdravovania. Veľmi by som si priala, aby sa podobne, ako o inú podpornú liečbu k základnej liečbe, pacienti a ich príbuzní zaujímali aj o možnosti psychickej podpory.
Vyhľadávajú pomoc psychológov aj rodinní príslušníci?
Stretávam sa aj s rodinnými príslušníkmi, keďže aj oni potrebujú pomoc a podporu, aby mohli byť dobrou oporou svojim blízkym, a aby aj oni sami dokázali zvládnuť úskalia ochorenia.
Kde všade môže byť pacientom a príbuzným poskytnutá psychologická pomoc? Platí sa za ňu?
Liga proti rakovine poskytuje psychologickú pomoc onkologickým pacientom a ich príbuzným v každom väčšom meste na Slovensku. Túto službu poskytuje bezplatne a diskrétne.
Ako prebiehajú stretnutia? Z čoho majú pacienti najväčší strach?
Stretnutia trvajú približne hodinu a spracovávame tému, s ktorou prišiel sám klient. Častá téma je práve strach – z toho, aké budú výsledky, ako bude ochorenie postupovať, či sa nevráti; taktiež strach z bolesti, strach z osamelosti, a samozrejme, aj strach zo smrti.
Aké ďalšie témy sa často preberajú na stretnutiach?
Témy sú rôzne, niekedy je to ochorenie samotné, niekedy sú to rôzne trápenia z minulosti alebo súčasnosti. A samozrejme, aj obavy z budúcnosti. Rakovina človeku „sprehádže“ hodnoty, usporiada rebríček toho, čo je naozaj dôležité, ale fakt je, že onkologicky chorí ľudia zostávajú vo svojej podstate rovnakí, čiže aj spektrum problémov, ktoré riešia, je široké a úzke zároveň. Široké rôznosťou problémov a úzke vo vnímaní konečnosti života – či už je koniec reálne blízko, alebo len vo vedomí. Všetci sme smrteľní; aj mladí ľudia, aj úspešní, aj bohatí, aj slávni zomierajú – aj na rakovinu.
Existujú rady, ktoré by ste dali rodinným príslušníkom pre ich vzťah k pacientovi?
Možno áno. Odporučila by som: viac počúvať a menej hovoriť, viac chápať a menej súdiť, a dávať menej rád a odporúčaní.
Pracujete aj s pacientmi, ktorí sa už vyliečili?
Nie. Nie preto, že by neboli, ale preto, že ma nevyhľadajú. Najmä však, ak už niekto mal onkologické ochorenie, tak už navždy bude sledovaný. V istom smere bude vždy onkologický pacient.
Stretávate sa s tým, že po diagnostikovaní rakoviny sa menia aj životné hodnoty ľudí? Z čoho mávajú napríklad radosť?
Áno, životné hodnoty sa zmenia, ale nie u každého rovnako. Pacienti prechádzajú rôznymi obdobiami prežívania, v ktorých sa cítia rôzne – od neprijatia diagnózy, cez vyjednávanie, hnev, rezignáciu, až po prijatie a zmierenia sa. Nie vždy v tomto poradí a nie vždy choroba vedie k zmiereniu sa s ochorením/so smrťou. Vždy si však človek musí uvedomiť „nesamozrejmosť“ života. A tiež sa človeku mení postavenie a niekedy, žiaľ, aj priatelia. Ale radosť, tú práve vedia prežívať viac. To sa od nich učím. Zvlášť od terminálne chorých ľudí. Inak sa z prvých lúčov slnka teší ten, kto ich cíti naposledy, inak vníma vône, chute ten, kto vie, že to nie je samozrejmé, inak sa teší človek, keď ho nič nebolí, ako ten, kto ani nevie, že má telo. Inak sa tešia ľudia z dobrého jedla, keď poznali, ako mdlé je jedlo, keď sa stratí chuť. Radosť môže človek cítiť vždy, a čím „nesamozrejmejšia“ je, tým viac ju môžu cítiť ostatní, a môžu z toho vyťažiť a uvedomovať si tie „nesamozrejmosti“ aj vtedy, keď sú „samozrejmé“.
Pracujete v praxi aj s deťmi? V čom je to iné oproti dospelým?
V Nitre nemáme detskú onkológiu. S detskými onkologickými pacientmi sa prakticky nestretávam. Stretávam sa s deťmi ako príbuznými alebo pozostalými. Iné to je v tom, ako deti dokážu vnímať, a iné to je v miere odkázanosti detí na dospelých, najmä ak ide o mamu alebo otca. Tiež majú menej možností vyhľadať napr. odbornú pomoc, prečítať si niečo o problematike a pod. Rozdielna je aj miera informácií, ktorú deti onkologických pacientov majú. Je toho dosť veľa, čo je iné.
Sú pacienti, ktorí odmietajú pomoc? Ako potom zvládajú náročné obdobie svojho života?
Robila som na onkologickom oddelení 5 rokov a navštevovala som chorých na oddelení, kde ma mohli prijať alebo odmietnuť, a s odmietnutím som sa stretla vo viacerých prípadoch. Niektorí ľudia proste ťažšie prijímajú pomoc, sú uzavretí, nedôverčiví, a obvykle na to majú dobré dôvody. Nasilu sa pomáhať nedá, no aj možnosť odmietnutia niekoho „v bielom plášti“ môže byť sama o sebe užitočná a dobrá. Lebo keď sa dostanete do situácie, že o všetky svoje potreby musíte požiadať niekoho iného, resp. keď nemôžete ovládať, čo sa s vami deje, tak rozhodnutie, že sa nebudete rozprávať s hocikým, kto za vami príde, je dobrá možnosť.
Mám pred očami jedného pacienta, ktorý bol mladý, ale už pripútaný na lôžko, a naozaj už toho veľa „nemohol“. Ten sa ma vždy spýtal, či naozaj môže odmietnuť, a ja som sa vždy usmiala a povedala, že „naozaj“. A aj on sa usmial, a ja som odišla. Bolo to ok. Na ďalšíkrát, keď prišiel, sme znova hrali túto hru; nikdy sme sa nerozprávali. A ja si predsa myslím, že to bolo užitočné aj terapeutické. Teraz už v nemocnici nepracujem a do mojej kancelárie nepríde nikto, kto by odmietal pomoc.
Je nejaká vec, ktorá vás ťaží pri práci s pacientmi alebo príbuznými?
Mňa veľmi trápi, keď príbuzní a známi bombardujú onkologicky chorých odporúčaniami, čo by mali robiť. Je to, ako keby hovorili, že si za to sami môžu, lebo nerobia dosť. Veta „všetko je v hlave“ ma zdvíha zo stoličky. Niežeby nesúviselo to, čo sa deje v hlave a v tele, ale niekedy sa to vážne preklopí. Vyčítať terminálne chorým pacientom, že sa vzdávajú, že musia veriť, že sa úplne uzdravia, a ako dôkaz im nanosiť stohy kníh, kde sa to niekomu podarilo, prípadne nútiť človeka, aby jedol iba tvaroh, a nič iné, to je nehumánne a nefér voči chorým.
