PríznakyKým v našich končinách je stále zriedkavé, že niekto otvorene hovorí o návštevách psychoterapeuta, v USA má psychoanalýza oveľa silnejšiu pozíciu.
K novým výzvam tam patrí neuropsychiatria – veda, ktorá podľa slov prof. MUDr. Petra Kukumberga, PhD., predsedu Slovenskej neuropsychiatrickej spoločnosti „nazerá na chorobný stav nervstva pohľadom dvoch očí, z ktorých jedno rozpletá jeho psychický, a druhé neurologický atribút.“
Čo zistili vedci?
Americký psychoanalytik Andrew J. Gerber, z Psychiatrického inštitútu v New Yorku, sa zameral práve na pozoruhodný výskum v tejto oblasti. Zaujímalo ho, či psychoterapia (bez pomoci farmakológie) dokáže priniesť merateľnú zmenu v stave pacienta. To nás totiž často zaujíma najviac – chceme viditeľný, merateľný dôkaz, že niečo funguje.
Gerberov výskum sa začal pred veľa rokmi, keď analyzoval výsledky práce svojich kolegov. Z nich vyplynulo, že psychoterapia – na rozdiel od chemickej liečby alebo kognitívno-behaviorálnej terapie – trvá nepomerne dlhšie, no prináša obdobné výsledky.
(Pritom treba mať na pamäti, že s ohľadom na stav pacienta a závažnosť problému, tieto metódy nie sú vždy voľne zameniteľné.)
Gerber napríklad zistil, že v psychoanalýze nie je posun lineárny – od neurotika, k úplne pokojnému pacientovi, ale pohybuje sa v menej stabilnej krivke. Gerber to prirovnáva k „žíhaniu“ (tento pojem si požičal z technického slovníka).
V priemysle ide o proces, pri ktorom sa látka natoľko rozpáli, že jej molekuly prudko oscilujú – doslova sa roztancujú, a potom nastáva proces pomalého chladenia, keď sa rozvibrované molekuly postupne začnú ukladať v novej, pozmenenej, a najmä pevnejšej štruktúre.
Podobný efekt vyvoláva psychoanalýza – nielen v abstraktnej podobe, „na duši“ pacienta, ale aj vo veľmi konkrétnej podobe, v štruktúre jeho mozgu. Dalo by sa povedať, že úlohou výskumu v neuropsychiatrii je, ako diagnostickými prístrojmi dokázať, že zmena mysle sa prejaví aj v zmene mozgovej štruktúry a, naopak, zmena mozgu vyvolá zmenu myslenia.
Zmením svoje myslenie, vyliečim sa?!
Neprekvapí, že takúto teóriu niektorí odborníci pokladajú za priveľmi odvážnu – mohlo by to znamenať, že silou mysle dokážeme štrukturálne zmeniť sami seba?!
Gerber sa to (v spolupráci s ďalšími odborníkmi) snaží dokázať pomocou magnetickej rezonancie, čiže pomerne presným zobrazením možných zmien, ktoré sa v hlave môžu udiať.
K predbežným výsledkom patrí napríklad zistenie, že vzťahový transfer (prenos), má v mozgu konkrétne miesto. Transfer znamená prenesenie vplyvu z jednej veci na druhú, bez kauzálnej súvislosti.
Napríklad: nejakú osobu vnímame od prvého pohľadu ako nesympatickú, no nevieme určiť, prečo. Neraz je to tým, že nám pripomína niekoho konkrétneho z minulosti, a podvedome si na nového známeho prenášame vlastnosti toho druhého.
Transfer môže mať pozitívny, ale aj negatívny účinok. Je to zaujímavé, keď si predstavíme, že tieto naše sklony – „prenášať si“ vzťahy, sa dejú opakovane v tých istých častiach mozgu (presnejšie – obojstranne v stredovom mozgovom ostrovčeku, v primárnej kôre a v caudate nucleus).
Kým sa však výskumníci zhodnú na presných interpretáciách svojich zistení, a klinickí psychiatri na ich základe stanovia smernice liečby, neostáva nám iné, ako sa spoliehať na tri vyšliapané chodníčky:
- „skratku“ – v podobe farmakologickej liečby,
- „výťah“ – v podobe kognitívno-behaviorálnej terapie,
- poctivé „šliapanie do schodov“ – pomocou psychoanalýzy.
Ilustračné fotografie
Tento článok vyšiel v tohtoročnom Neuro magazíne číslo 2. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho objednať po kliknutí na obrázok.
