Zuzana Homolová prešla vývojom od angloamerického pesničkárstva ako dievča s gitarou, cez folk, rock a jazzové vplyvy. Ako členka legendárnych folkových združení Šafrán a Slnovrat, sa dostala do širšieho povedomia ľudí.
Na albumoch spolupracovala s významnými českými hudobníkmi (Merta, Stivín, Redl), a neskôr aj so Slovákmi – Samom Smetanom, Danom Salontayom, Oskarom Rózsom a Mariánom Vargom, s ktorými vydala album s názvom Tvojej duši zahynúť nedám. Album získal prestížne ocenenie Aurel 2005 za najlepší album v štýle world music.
V súčasnosti interpretuje ľudové piesne a balady v koncertnej zostave Trojka Zuzany Homolovej (Homolová – Smetana – Železňák). Ich album Nět vekšeho rozkošu bol vlani v nominácii o cenu Rádiohlavy. Album z minulého roku – Medzi dvomi prázdnotami, je hudobne takmer stopercentne v autorskej réžii Zuzany Homolovej a Miloša Železňáka.
Ľudové balady, ktorým sa Zuzana Homolová prevažne venovala, sa rozhodla na chvíľu odložiť, a dala priestor zhudobneným básňam. Tie zbierala, počas tridsiatich rokov im dávala hudobnú podobu, a teraz im dala možnosť, aby vyšli na svetlo. Zuzanina folková jednoduchosť a šansónový feeling sa v nich snúbi s džezovým prejavom multiinštrumentalistu Železňáka a dychového hráča M. Ballu. Album je opäť v tohtoročnej nominácii ceny Rádiohlavy.
Interpretujete ľudové balady. Ako ste sa k nim dostali, prečo práve balady?
Asi o tom rozhodol – okrem pôdy študentského divadla – ročný študijný pobyt v Tours na konci 60-tych rokov. Okrem komornej poetiky šansónov a tradičných francúzskych balád, to bola celosvetová folková vlna, čo vyvolalo vo mne záujem o interpretáciu slovenskej ľudovej balady. O jej existencii som vedela, veď som študovala slovenský jazyk a literatúru. Po návrate domov som sa vrhla do knižníc, a vyhľadávala tam prapodivné tragické príbehy z minulých storočí.
Vedela som, že tento žáner nie je vhodný pre oficiálnu scénu – pre folklórne súbory a podobne. Balady bývajú dlhé, smutné, jednotvárne, banálne, a vymyslieť k nim tanečnú choreografiu, bol problém. V tom čase – za socíku – smutnejšie piesne neboli pre propagáciu optimizmu vôbec zaujímavé, a už vôbec nie balady. A to ma na nich bavilo… Paralelne som zhudobňovala verše súčasných básnikov, aj interpretovala ľudové balady, plné tajomstva, mystiky a svedectva o vtedajšom živote. Baví ma to stále, hoci sa už venujem aj veselším témam – nielen ubúdaniu, ale aj pribúdaniu životov…
Spomienkový koncert na Zuzanu Navarovú. Boli ste spolu na jednom pódiu?
Boli, neraz. Na mnohých koncertoch a festivaloch. Naposledy, nedávno – bez nej, ale v srdci s ňou – na spomienkovom koncerte. Mali sme sa navzájom rady.
Tu vídané a nevídané hudobné nástroje. Ktoré ovládate, a ktoré sú výzvou?
Nič mimoriadne – okrem gitary, sú to: hrkálky z rôznych plodov, či keramiky, makovice, drumble, tibetská misa, kalimba, činelky, bubienok… Všetko, čo vydáva pekný zvuk.
Ondřej Škoch z Chinaski a spolupráca s ním na projekte… Poviete nám viac?
V lete 2013, na výstave Svět knihy v Prahe, bol aj koncert Písně v básních, na ktorom (okrem iných) hrala aj TROJKA Z.H., aj skupina Nitky (hrali preklady básní francúzskej poetky Suzanne Renaud, žijúcej nedobrovoľne v ČSR). Po koncerte prišiel ku mne mladík z tej kapely. Venoval mi CD, a povedal, že je rád, že sa so mnou stretol. A že naše CD Slovenské balady s Vlastom Redlom je preňho a pre jeho okruh kultovým albumom… Poďakovala som sa nakoniec. MILÉ.
Vlani vo februári, mi ten mladík (Ondra Škoch) zatelefonoval, že by bol rád, keby som naspievala jednu pieseň na jeho nové CD, s ďalšími prekladmi poézie S. Renaud – a ja, že hej. Poslal mi podklady, a ja som pýtala ďalšie piesne – pre orientáciu, ako vyzerajú. Poslal mi ich s tým, že ak sa mi chce, môžem do nich niečo vymyslieť… tak sa aj stalo. Ponúkla som do nich aj útržky originálnych básní vo francúzštine. Začiatkom apríla sme nahrali album Prší na habry, a 20. 6. bol koncert a krst v Paláci Akropolis.
O smutnom živote S. Renaud (manželke grafika a básnika B. Reyneka) som sa dozvedela omnoho viac. Som Ondrovi a jeho žene Alici, ktorá básne preložila, veľmi vďačná, že mi pootvorili dvere do neveselej komnaty života tejto umelkyne. S výbornými muzikantmi z Nitiek sa občas stretáme na koncertoch, a je to pre mňa veľmi príjemný krok vedľa.
Pobyt vo Francúzsku. Zažili ste si tam poskytnutie zdravotnej starostlivosti?
Našťastie som to nepotrebovala – ani keď som tam trávila celý školský rok, ani pri opakovaných, už turistických a lyžiarskych návratoch. Takže, záchranárske akcie som sledovala len zdiaľky, ďalekohľadom…
Zdolávate vraj vrcholy našich hôr. Čo robíte pre svoju kondíciu, pre zdravie?
Do hôr nás vodila naša mama odmalička. Je len prirodzené, že túto záľubu si doprajem. Snažím sa navštevovať, okrem našich, aj iný kúsok hôr – Alpy a Dolomity, Himaláje, aj Julské Alpy, Zakarpatskú Ukrajinu, vlani Bulharské Rilu a Pirin. Toto leto to bude Apuseni a Bihor v Rumunsku. Čo robím? Chodím, keď mám čas, trochu cvičím jogu. Myslím, že dosť striedmo sa stravujem…
Pôsobíte stále dievčensky… Prezradíte nám recept na zachovanie mladosti?
Nezahodiť svoje sny, stretať sa s mladými ľuďmi, s priateľmi. Pomáhať, ak treba. Moje povolanie mi zaručuje kontakt s deťmi… Vidím celkom dobre ich radosti i strasti.
Charitatívne koncerty a vy. Na ktorých ste účinkovali, koho ste už podporili?
Spomienkové koncerty na Václava Havla v Bratislave a Prahe, Koncert na podporu Bezáka, Koncert Belasý motýľ, Koncert pre Ukrajinu…
Fotografie: Homolová sólo: Ota Nepilý, foto krst CD: Ľuba Tedlová, foto Trojka Zuzany Homolovej: Peter Drežík, online archív Zuzany Homolovej – Nepál.
