Barbara Haščáková: Nesmrteľná je len klasická hudba

Speváčka z Košíc, Barbara Haščáková, sa zviditeľnila v deväťdesiatych rokoch ako členka skupiny Maduar. Neskôr s Erikom Arestom vytvorila duo Mc Erik & Barbara. V roku 1998 sa ich cesty rozišli, a presne v tom istom roku získala Barbara ocenenie Zlatý slávik. Od roku 2000 žije a pôsobí v Amerike. Požiadali sme ju o krátky online rozhovor.

 

Prišli ste pred rokmi s niečím, čo tu nebolo. Aké je, byť hore?

O tom je moja cesta… Prichádzať stále s niečím novým, čo by sa možno aj mohlo dotknúť sŕdc. Neberiem to ako žiadnu výhru, ale ako moju cestu… A kto je vlastne hore? Ja som si nikdy nepredstavovala, že som niekde hore. Len som tvorila hudbu, a chcela som ňou obšťastňovať ľudí. Nemala som toľko súkromia, kde som si myslela, že ho budem mať. Pochopte, že keď vám niekto blízky zomrie, a nemáte súkromie ani na pohrebe… Je to v podstate aj nebezpečné, byť hore. Ale ako môj otec na to všetko vždy hovoril: „A čo je to všetko proti večnosti…? “ Mám rada súkromie v prírode; to mi vyhovuje najviac, keď som niekde na horách. Vtedy sa cítim celkom dobre (smiech).

Kapela a sólové vystupovanie. Majú svoje plusy a mínusy?

Áno. Keď tvoríte s kapelou, ste ako jedna rodina. Musíte sa spolu zladiť, rozumieť si. A čaro toho celého je, že vlastne každý jeden do toho dáva svoje nápady. Sólovo do toho dávate len samu seba, svoju dušu. Pamätám si, že vždy som mala predstavu o svojej sólovej dráhe, po celý čas vystupovania s kapelou. Keď sa to nakoniec uskutočnilo, celá zodpovednosť ostala na mojich pleciach. Myslím si, že sólová kariéra je náročnejšia, ako v tímovej práci.

Život za hranicami. Čím ste si prechádzali prvé roky v USA?

Nové zmeny, nové poznania, iná kultúra, prvé roky boli o nájdení svojho vlastného súkromia. Všetko sa pre mňa zmenilo, lebo je to iná kultúra; musela som si na to dlho zvykať.

 

Slováci v Amerike. Poznáte niektorých z nich, viete o sebe?

Už áno. Zo začiatku som sa držala veľmi izolovane, potrebovala som nájsť svoje súkromie, ale neskôr som spoznala niektorých na svojich koncertoch.

Liečba v ďalekej krajine. Čo je pre vás dostupné, a čo nie je?

Každý, ktorý tu potrebuje ísť okamžite na pohotovosť, môže ísť do pohotovostnej izby, aj keď nemá poistku. Ale špecialisti, doktori sú veľmi drahí. Na to nestačí ani poistka. A samozrejme, aj tá pohotovosť je veľmi drahá.

Ochorenie, nemocnica a bolesti. Ste silná, vydržíte veľa?

Nemám na výber. Bolesť je asi súčasťou života. Nie v tom je človek silný, že ju prestane cítiť, ale v tom, že ju dokáže znášať. Áno, vydržala som strašné bolesti. Sú to neznesiteľné bolesti. Lebo pankreasova choroba je neskutočná bolesť. Dávali mi na to v nemocnici veľmi ťažké lieky proti bolesti – lieky, ktoré dávajú pre zomierajúcich. To tu ani nechcem rozpisovať, čo to vlastne všetko bolo. Ten, kto to zažil a prežil, ten vie.

Byť s niekým milovaným. Napĺňa vás to, ukazuje cestu?

Áno, úplne, maximálne. Ak viete, že stojí pri vás niekto, komu na vás naozaj záleží, a o koho sa môžete oprieť, tak ste určite naplnení. Mňa to napĺňa, a aj inšpiruje v mojej hudobnej tvorbe, keď som s niekým milovaným.

Telo, vedomie a pocity. Myslíte si, že môžu byť v súlade?

Určite. Pretože keby neboli, tak duša by bola nespokojná a nevyrovnaná.

Nové pesničky. Priblížite nám štýl, a o čom sú vaše texty?

Komponujem hocijaký žáner. Hudba je pre mňa univerzálna… Čo sa týka textov, tak sú vždy o živote, ako sa vysporiadať so životom, ako prekonať problémy a ťažkosti v živote, o Stvoriteľovi, ako si vážiť to, čo máme, o duchovne, o láske všeobecne, o zážitkoch z môjho života, alebo aj zo života iných ľudí, keď chcem uviesť nejaký príklad. Ale veľakrát napíšem pieseň pre milovanú osobu. V podstate by som si priala, aby moja hudba bola určitým liekom pre ubolené duše ľudí.

 

 

Šoubiznis. Do ktorých projektov pôjdete, kde vás uvidíme?

Momentálne sa venujem svojej novej tvorbe.

Hudba budúcnosti. Bude podľa vás výrazne iná, ako súčasná?

To záleží, v akej budúcnosti… Či v najbližšej, alebo ďalekej. Jednoznačne sa hudba stále mení. Nemôžem povedať, že ide dopredu, pretože ja viac inklinujem k tvorbe zo starších čias, a najviac ku klasickej hudbe. Rozhodne sa nájde iný žáner, alebo čo sa ľuďom zapáči. Stále tu bude niečo nové. Ale tá klasika sa navždy zachová. Klasika sa ma vždy vie dotknúť. Dlhotrvajúca, alebo až nesmrteľná, je podľa mňa len klasická hudba.

Barbara, podelíte sa s nami o vaše životné poznanie, krédo?

Áno, rada. Najväčšie šťastie v živote je, cítiť sa v duši slobodný… Drž sa len toho, čo TI hovorí TVOJE srdce. Nie toho, čo hovoria iní. Slobodný a šťastný v duši je ten, kto sa nedá zmanipulovať ničím a nikým, dokonca ani žiadnou spoločnosťou. To je pre mňa opravdivé šťastie, a myslím si, že potom človek aj vyhral.

Fotografie: on-line archív Barbary Haščákovej

Pridaj komentár