Click here!

Psychiatrička ako spisovateľka Sara Nui

V závere októbra 2012 sa v komornej atmosfére Panta Rhei v Bratislave uskutočnil in memoriam krst knihy Sary Nui Mestečko Fajnorovo z dielne vydavateľstva Perfekt. Dielo uviedli na pulty kníhkupectva spoluautori, riaditeľ vydavateľstva a moderátorka – symbolicky, poletujúcimi pierkami. Krst sprevádzali tóny flauty a slová manžela a jej syna – výtvarníkov Jána Slováka a Jána Slováka ml., ktorí príbehy v knihe ilustrovali. Manžel autorky prečítal hosťom aj jeden z príbehov. Krst bol ukončený autogramiádou a príjemným pohostením.

Hlavnou predstaviteľkou knihy Mestečko Fajnorovo je dievčatko, ktoré žije vo fantazijnom svete. Autorka na dieťa nazerá ako na osobnosť, ktorá je neskalená, s prirodzenou inšpiráciou, a v románikoch ho zoznamuje so svetom. V knihe sú viaceré autobiografické črty. Sara Nui je vypísaná, má netradičný štýl, a deti sú pre ňu vnímaví čitatelia.

Mal som to šťastie, prežiť s ňou život, byť pri nej hádam najbližšie zo všetkých ľudí. Jediné, čo ma mrzí, je, že teraz, keď odišla do krajšieho sveta, nedokážem vypovedať o jej ľudskej kráse a ušľachtilosti. Ale čo nedokážem ja, povedia jej texty, rozprávky, divadelné hry, poviedky a miniatúry,“ povedal jej manžel, výtvarník Ján Slovák.

Sara Nui, vlastným menom Dagmar Slováková, sa narodila 6. 9. 1948 v starom Prešporku. Pochádzala zo starobylej židovskej rodiny, ktorej sa počas 2. svetovej vojny dotkla genocída. V detstve stratila otca, a celý život sa vracala do svojho snového sveta, v ktorom sa cítila najlepšie. Mestečko Fajnorovo, to je vlastne obraz duše Sary Nui. Osídlila ho milými postavičkami, a stvorila si aj vernú priateľku, Bábiku Aidu.

Sara Nui za svoj krátky život dokázala zvládnuť rolu asistentky na Lekárskej fakulte Univerzity J. A. Komenského (ktorý spoluzakladal brat jej starej mamy prof. Brdlík), úlohu vynikajúceho psychiatra pre dospelých (a neskôr aj pre deti) a uskutočnila si aj svoj najväčší sen. Stala sa spisovateľkou, ktorá neopakovateľne narába so slovenským jazykom.

“Ja som v podstate taký verný typ. Bola by som schopná obľúbiť si trebárs aj nejaký stĺp a roky sa naňho s očarením pozerať,” priznala raz v televíznom dokumente. Túžba po priateľstve ju sprevádzala celý život, no v spoločnosti bola veľmi plachá a mlčanlivá. Snáď aj z tohto dôvodu majú jej príbehy zvláštnu poetiku: spája sa v nich farebná obraznosť Dobšinského slovenských ľudových rozprávok s tajomnými zákutiami duše jej predkov.

„Ja so synom sme pri nej prežili krásny život. Preto ju chceme priblížiť deťom aj dospelým, aby im pomáhala v ťažkých chvíľach. So synom sme jej dvaapolročný zápas so smrťou prežívali veľmi bolestne. Ale ona bola do poslednej sekundy veľmi pokojná. Vždy vedela, že je pod ochranou vyššieho sveta, a často doňho lietala vo svojich literárnych snoch. A ja verím, moja holubica, že si tam doletela,“ uzavrel Ján Slovák.

Pridaj komentár