Každodenný život s Downovým syndrómom nám približuje od marca minulého roku putovná výstava fotografky Marty Földešovej Sme ako vy. Má zvýšiť povedomie ľudí o tomto ochorení, a propagovať ich právo na aktívny a dôstojný život v bežnom prostredí. Fotografie môžete aktuálne vidieť do konca marca 2014 v centre mesta, v priestoroch bratislavskej Café Luxor. A pretože je dnes Svetový deň Downovho syndrómu (21.3.), prinášame rozhovor s ich autorkou.
Kto vás požiadal, aby ste fotili „Downíkov“, ako to bolo?
Oslovila ma Spoločnosť Downovho syndrómu na Slovensku, konkrétne Pavol Maťko (člen predsedníctva Spoločnosti), pri príležitosti 20. výročia založenia ich organizácie. Požiadali ma, či by som nafotila portréty ľudí s Downovým syndrómom.
A prvé reakcie detí, ich blízkych a účastníkov výstavy?
Na fotení sa zúčastnilo 19 rodín. Všetky deti boli pri fotení veľmi spontánne. Myslím, že s výsledkom boli spokojní nielen rodičia fotených detí, ale aj ostatní návštevníci výstavy.
Cesta spoznávania. Viete dnes o 21. chromozóme viac?
S deťmi s Downovým syndrómom som sa nestretla prvýkrát. Dávnejšie som fotila tieto rodiny, počas pobytu v Ružbachoch. Tiež som sa stretla s týmto „problémom „, keď som pracovala ako fotografka v novinách. Napriek tomu, je ešte veľa detailov z tejto oblasti, ktoré sú pre mňa neznáme.
Prístup k nim. Vnímali ste pri fotení niečo, čo nevidíme?
Pre mňa bolo asi najväčším a najpríjemnejším zážitkom, ako deti dokážu spontánne reagovať. Na nič sa nehrajú. Mnohé z nich navštevujú rôzne krúžky, dosahujú výborné výsledky v športe, krásne kreslia.
Prijatie iných. Odzrkadľujú snímky, akí sme, nie sme?
Výstava má priniesť jednoduché posolstvo – upozorniť, že ľudia s Downovým syndrómom sú súčasťou spoločnosti. Jedna moja známa, ktorá navštívila výstavu, mi povedala: „Marti, ja som mala z týchto ľudí vždy trochu strach; ale som milo prekvapená, ako pozitívne pôsobia na fotkách“. Ako som spomenula, fotografovanie bolo veľmi spontánne, príjemné, uvoľnené. Také, akí sú títo ľudia. Tým však nechcem tento problém bagatelizovať.
V portfóliu máte portréty hercov, fotky z Kuby, detičky…
Fotografii sa venujem už vyše 15 rokov. Fotím najmä ľudí. Kedysi som viac cestovala. Keď som ostala doma na materskej dovolenke, venovala som sa najmä detskej a rodinnej fotke. V Bratislave mám svoj ateliér, ktorý navštevujú najmä rodiny s deťmi. Postupne sa však chcem vrátiť k dokumentu, objavovať nové miesta. S kamarátkou – dizajnérkou Petrou Šištíkovou – máme momentálne rozbehnutý projekt Voľné asociácie. Je založený na náhodnom prepojení jej a mojich každodenných fotografií. Téma projektu je voľná – znamená to, že nefotím len ľudí, ale aj miesta, detaily, nálady. Rodinnej fotke sa však budem naďalej venovať.
Vaša prax v médiách… Poviete nám, čo máte za sebou?
Fotím od roku 1997. Začala som v Bratislavskom Večerníku. Neskôr som fotila pre týždenníky Moment a Pravdu. Pred 7 rokmi som ukončila svoju novinársku prax v týždenníku Šarm. Odvtedy som na voľnej nohe.
Rok 2014, v znamení koňa. Sú pre vás kone inšpiratívne?
Kone som prvýkrát fotila ako osobnú zákazku. Kone sú krásne, sú inšpiráciou pre viacerých fotografov. Ja osobne mám pred nimi veľký rešpekt.
Zdravie a prevencia. „Riešite“ pohyb, stravu, signály tela?
Nemám 100-percentne pevnú vôľu. Mám rada pohyb na vzduchu, ale nenútený. Rada sa lyžujem, chcela by som „oprášiť “ snowboard. Milujem prechádzky v prírode, občas si zabehám. Nemám rada pohyb v telocvični a posilňovni, nič mi to nehovorí. Čo sa týka stravy, momentálne je v médiách milión rád, ako sa zdravo stravovať. Pre mňa je fajn, držať sa zlatej strednej cesty, teda jesť takmer všetko, ale s mierou. Nie vždy sa mi to však darí (úsmev).
Vy ako mamina… Podelíte sa o foto momenty s dcérkou?
Mám 7 ročnú dcéru Adelku. Je to šikovné a vtipné dieťa. Veľmi rada ju fotím. Zatiaľ s tým nemá problém, naopak, je to aj pre ňu zábava. Uvidím však, čo mi na to povie o pár rokov (úsmev).
Ďakujem za spontánny rozhovor.
Autor fotografie: Pavol Kulkovský
