Asi sedem rokov dozadu bol demotivovaný a mal po krk práce v agentúrach. Zohnal si s kamarátom kruh na točenie a pec na vypaľovanie keramiky. Spod rúk im začali vychádzať rôzne nádoby. Fascinovala ho alchýmia okolo glazovania a netrpezlivé vyčkávanie na prvé dielka pred dverami piecky. Ako sa nám zdôveril, obdobie práce s hlinou ho posunulo ďalej nielen v tvorbe. Rozprávame sa s bratislavským výtvarníkom Patrikom Kelemenom.
Patrik, viem, že ste pokreslili v šiestej triede na základnej škole lavicu – a dnes ste výtvarník. Poviete nám k tomu niečo?
Myslím, že každý žiak aspoň raz pokreslil lavicu. Spomínam si, že odpoveďou súdružiek učiteliek na takéto kúsky bolo presadenie žiaka. Netušili, že to má zrátané aj ďalšia lavica (smiech).
Ste ľavák. Pokúšali sa vás učiteľky ako prváka „odkloniť“ na praváka?
Nepokúšali. A keď ma aj pobádali písať pravou rukou, vôbec ma neposlúchala. Rovnako ich neposlúchala ľavá ruka, takže to chápali.
Priblížite nám vaše „práce“ z brandže?
Posledných pár rokov robím najmä grafický dizajn, korporátne identity, logotypy, webové aplikácie, plagáty… Je to vždy výzva, kvalitne zredizajnovať logo z históriou, alebo vymyslieť úplne nový názov pre firmu či obaly na tradičný produkt.
Je niečo, čo sa nedá nakresliť?
Zaujímavá otázka. Zrejme poznanie a pocity, ako túžba, sklamanie, láska, viera… Robia umenie umením, lebo sú zakódované v dielach, a je na človeku, či interpretáciu prijme. Teoreticky nie. Prakticky áno (úsmev).
Nachádzate súvislosť medzi umením a liečbou?
Jednoznačne áno. Každé umenie je vo svojej podstate liečivé. Už len keď počúvate hudbu, a pocitovo sa s ňou stotožníte. Pritom ju počujete prvý raz. Nemusí to byť ani váš hudobný štýl, a podvedome máte lepší deň. Viem si predstaviť veľké lekárne, kde by sa „podávala“ hudba a prechádzalo cez promenády s umeleckými inštaláciami. Niečo ako multigalérie. Zvlášť v súčasnosti, keď vnímam, že ľudia prestávajú umením žiť, a snažia sa len prežiť.
Vystavovali ste niekedy na charitatívnej akcii?
Nie, nevystavoval. Vystavoval som videoprojekcie, tiež karikatúry v Banskej Štiavnici, plagáty na Trienále plagátu v Trnave. V Liptovskom Mikuláši sme mali ako výtvarná skupina EXXIT performance.
Nedávno ste sa vrátili z Ameriky…boli ste tam tvoriť?
Bol som s mamou navštíviť brata, ktorý žije v San Franciscu. Vnemy boli silné, a je jasné, že ovplyvnia moju ďalšiu tvorbu. Mal som pri sebe fotoaparát a zvečnil ich.
Popíšete nám, ako si vizuálne v karikatúre predstavujete typického slovenského pacienta?
Skúsim… Nahnevaný, ani nevie prečo. Závidí, ani nevie komu. A má depresie. Je nekreatívny, a skôr či neskôr mu v kombinácii s prešľapmi v stravovaní stanoví lekár ďalšiu diagnózu.
Máte tip na dobrú ilustrovanú knihu?
Áno, od Valerija Sineľnikova, titul „Očkovanie proti stresu“. Autor v nej píše o tom, ako nestrácať svoju vzácnu energiu v stresových situáciách, no a ponúka špeciálnu stratégiu – Psychoenergetické aikido.
Ďakujem za rozhovor.
