Slovenský spevák a hudobník Martin Harich (17) sa preslávil v súťaži Česko-Slovenská Superstar 2011, kde sa dostal do finále. Vzápätí vydal svoj prvý album s názvom Príbeh Snov, ktorý je takmer celý autorský. V hudobných cenách TV Óčko sa stal objavom roku 2011, a jeho videoklip ku skladbe Nezvestná vyhlásili za klip roka. Po prvýkrát vystúpil s kapelou svojho otca, bubeníka Ladislava Haricha, v desiatich rokoch. Na gitaru sa naučil hrať sám, vie hrať aj na klavíri a na bicie. Študuje osemročné gymnázium M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Koncertuje s kapelou Musitany Hope, ktorá vznikla v roku 2009. V súčasnosti pracuje na novom albume. Požiadali sme ho o krátky rozhovor.
Martin, sledoval si spevácke súťaže, a vôbec hudobnú scénu na Slovensku, pred tvojím účinkovaním v Superstar? Fandil si nejakej kapele?
Určite áno, som z muzikantskej rodiny, takže už aj pred súťažou bol náš dom vždy plný muziky. Páčili sa mi, a aj páčia: No name, Komajota, Meky Žbirka či Zuzka Smatanová. Ani mi nenapadlo, že sa niekedy budeme spolu stretávať na spoločných koncertoch.
Pieseň Sestrička z Kramárov od Elánu v tvojom podaní zožala úspech. Spomínaš si na jej prípravu v zákulisí?
Príprava prebiehala štandardne, ako na všetky ostatné skladby. Vždy to bolo zaujímavé, každý nácvik mal svoju atmosféru. Spoločné bolo len to, že sme na nacvičenie mali veľmi málo času. Práve tým, že som žil v hudobnom prostredí, skoro všetky pesničky, ktoré som spieval, som poznal. O to ľahšie bolo pre mňa nacvičiť ich. Viem, že som pri spievaní myslel na moju maminu, lebo je tiež zdravotná sestrička.
Pôsobíš tak, že ti prirodzene pristane/patrí pódium aj hľadisko. Bolo to tak už v detstve, vo folklórnom súbore?
No neviem… vraj som bol vždy veľký šoumen. Ako malý som vraj najradšej tancoval, recitoval a spieval na stole, predvádzal sa, ale to sú určite iba výmysly starších členov našej rodiny (úsmev). Vo folklórnom súbore som radšej spieval ako tancoval. Tak či onak, či si to chcem priznať alebo nie, aj folklórny súbor mi pomohol pochopiť hudbu ako niečo pekné, čo sa počúva, ale na čo sa aj pozerá. Na pódiu sa snažím byť prirodzený. Užívam si to tam, a robím to, čo práve cítim. Keď mám za sebou svoju kapelu, cítim sa ešte lepšie. Teším sa, keď vidím pozitívnu odozvu v hľadisku.
Spieval si niekedy s boľavým hrdlom? „Dal“ si to?
Stáva sa mi to dosť často, a v našej brandži to asi nie je nič výnimočné. Musíme to „dať“, pokiaľ sa to ako tak dá. Každý má na to svoj recept. Na moje hrdlo ozdravne pôsobia klasické veci, ako med, zázvorový čaj, olivový olej, ale aj napríklad banán mi robí dobre. Zatiaľ sa nikdy nestalo, že by sme museli zrušiť koncert kvôli boľavému hrdlu alebo chorobe. Dúfam, že to tak ostane (úsmev).
Aké detské choroby si prekonal?
Klasické, ako každý. Kiahne, mononukleózu, robili mi menší operačný zákrok prínosových dutín.
Tykal si Martin Harich v škole s telocvikom, s biológiou? Čo maturita?
Tak s telocvikom sa moc nemám rád. Niežeby som sa nechcel hýbať. Pohybu na javisku si užijem až-až. Ale nie som ten typický športový typ, asi hlavne z nedostatku času. Minulý rok som si ale kúpil bicykel, a sem-tam sa snažím previezť aj s mojím klaviristom z kapely, Marekom, tu u nás po okolí. Môj vzťah k biológii je vcelku pozitívny. Maturujem tento rok – zatiaľ mám za sebou písomné maturity z anglického a slovenského jazyka.
Pochádzaš z malebného Liptova, ktorý sa spája aj so snehom, skalami a s agroturistikou. Lyžuješ? Chodíš po horách?
Liptov je naozaj krásny. Máme tu hory, termálne pramene, lyžiarske strediská… Lyžujem, keď je čas. Toho roku bol čas len jedenkrát (úsmev). Ale za domom máme jazdecké trate na bežky, ktoré som využíval častejšie. Predtým, pred súťažou, som často chodil na hory, očaril ma pohľad na svet z výšky. Z Kriváňa, Ostrého Roháča, Baníkova, Plačlivého…
Ty a sladkosti?
Mám rád (úsmev). Nepoznám nikoho, kto ich nemá rád.
Oddeľujete s otcom, ktorý je tvojím manažérom, čo je súkromné, a čo pracovné?
Snažíme sa rozdeliť súkromné a pracovné veci, ale často sa to prelína. Mám výhodu, že je muzikant, a pozerá sa na veci inak ako typický manažér. Vie ma pochopiť, lebo ma najlepšie pozná, a tiež rozpozná zlý zvuk, rozladenú gitaru. Sme obaja „blázni“ do toho, čo robíme, a to je super. Funguje to.
Sú otázky, na ktoré nerád odpovedáš?
Áno, najmä tie o súkromí, a keď sú položené na mieste, kde sa to nehodí. Napríklad, keď chcem prezentovať novú pesničku, a spýtajú sa ma hneď na začiatku, aký je môj vzťah s Celeste. Ale takýto je dnešný svet. Už som si zvykol.
Ďakujem za rozhovor.
