Zubár jej povedal: “Tie mliečne zuby vám už dlho nevydržia, potom budete musieť uvažovať o zubnej náhrade“. Tá predstava ju priam desila. Bola ešte mladučká, a zubné náhrady „patrili“ starším ľuďom. Mliečne zuby jej napodiv vydržali takmer do tridsiatky. No potom sa to celé začalo… Rozprávam sa s pacientkou, ktorá pochádza z Bratislavy, a so zubami si vytrpela svoje.
Vzťah k zubárom. Spomeniete si, čo ste k nim cítili, necítili?
Ako dieťa som zubára veľmi nenavštevovala, čo znamená, že som ho ani akosi neevidovala. Mala som zdravý chrup, žiadne kazy – aspoň tak sa v tom období zdalo. Podstúpila som iba jeden zákrok, a to vytrhnutie mliečneho zuba (stoličky) v chirurgickej stomatologickej ambulancii na Heydukovej, pretože sa mi ponad mliečny zub tlačil nový, takzvaný trvácny. Hoci to nebolo príjemné, a trochu aj bolestivé, nezanevrela som na zubárov. Nebol dôvod, a cítila som k nim rešpekt…
Starali ste sa o zuby v detstve, staráte sa o ne dnes? Vidíte tam rozdiel?
O zuby sa starám pravidelne. Umývam si ich riadne dvakrát denne, ráno po prebudení a večer pred spaním, hoci som si vedomá, že by to mohlo byť po každom jedle. Žijeme dobu, kedy človek niektoré úkony viacmenej nestíha robiť tak, ako by mal. V detstve nám techniku umývania zubov vštepovali voľakedy na školách, v rámci tzv. fluorizácie zubov. Považovali sme to za „nútené manévre“, ale dnes to hodnotím skôr pozitívne. Rozdiel vidím v životnom „megatempe“, keď uprednostňujeme iné záležitosti, ako to najcennejšie – svoje zdravie.
Vášmu zákroku u zubára predchádzala zistená anomália…
Áno, bola mi zistená anomália, o ktorej som nemala ani tušenia. Dozvedela som sa o nej, keď som dovŕšila 16. rok života, na preventívnej prehliadke. Neviete si predstaviť ten pocit, keď sa človek dozvie, že „vpredu hore“, nad dvojkami a trojkami, nemá trvácne zuby. Zarmútilo ma, že si to v mojom okolí vlastne ani nikto nevšimol, hlavne nie moja matka…
Vytrhli mi zatiaľ dvojky a trojky vpravo, a nosila som takzvaný medzerník – aspoň tak to nazval môj zubný lekár. Keďže medzerník nedržal napevno, tak som si s ním „užila“, napr. pri jedle, komunikácii, či smiechu… Radšej som chcela zvoliť iné riešenie – mostík, ktorý sa dá na obrúsené zuby, sedí napevno, a nespôsobuje také obmedzenia.
Po určení diagnózy u zubára ste skončili na chirurgii…
Skončila som napokon na chirurgii, čomu predchádzal rőntgen. Na rőntgenovej snímke sa ukázalo, že ja vlastne trvalé zuby mám – sú to dvojky. Jeden z nich bol uložený naprieč, pozdĺžne hore, súbežne s vrchnou perou, a bol zasadený v kosti. Druhý zo zubov zas umiestnený kolmo a zvisle v okostici, zasahujúci až k očným nervom. Verdikt znel – ten, ktorý bol uložený naprieč, musí von. Vraj kvôli kvalitnému osadeniu mostíka.
Čím všetkým ste si prechádzali? Mohlo to byť iné, keby…?
V čase môjho zákroku som mala 30 rokov, ale ani dnes nikomu neprajem taký „operačný koncert“. Rozhodli sa, urobiť mi ho ambulantne, no trikrát mi musel chirurg dopichávať anestetikum. Samotná operácia trvala cca hodinu. Bolela ma z nej hlava, lebo mi chirurg (dodnes si pamätám jeho meno) ten zub musel vysekávať a vypilovať. Keď mi búšil do hlavy chirurgickým kladivkom hádam už po tridsiaty raz, počas zákroku som uvažovala o tom, či je to vôbec možné – v dnešnej pretechnizovanej dobe… Natrápil sa veru so mnou poriadne. Zvyknem byť veľmi silná, bolesť dokážem ustáť, vydržím naozaj veľa, ale to bolo na mňa príliš. Po zašití rán som sa ledva dovliekla do auta, kde ma už čakal manžel.
Obmedzenia, bolesti a lieky. Ako dlho trvalo hojenie po…?
Na druhý deň som poriadne opuchla, úplne celá tvár mi „horela“, tá bolesť bola silná… Lekár mi predpísal antibiotiká – proti zápalu, aj účinný liek proti bolesti a ľadové obklady (zaberali azda najviac), kašovitú stravu a kľud na lôžku.
Antibiotiká mi začali zaberať až na tretí deň. Celú dobu som nemohla ani pootvoriť ústa, nieto ešte jesť kašovitú stravu. Tekutiny som pila cez slamku, čo mi tiež spôsobovalo problémy. Bolo to ako nočná mora.
Po týždni som musela, ubolená, absolvovať vyberanie stehov. Opuch neskôr ustúpil, a začala sa „hra farieb“ na mojej tvári – z čiernych modrín pod očami sa farebná škála menila na fialovú, žltú, zelenkavú, až napokon vybledla úplne. Vyzerala som ako po poriadnej bitke najmenej od dvoch pästí – proste, klasické veľké monokle.
Týždeň som mala naordinovanú práceneschopnosť, neskôr som si vzala dovolenku – i z estetických dôvodov. Po dvoch týždňoch som bola schopná nastúpiť do práce. Po zahojení rán som navštívila moju zubárku (zmenila som zubára, ktorý sa medzičasom presťahoval), a začali sme spolu plánovať obrúsenie vrchných zubov – voľbu materiálu-živice, odtlačky potrebné na výrobu nových živicových koruniek, farbu zubného mostíka, a všetko okolo nového zákroku.
Pani doktorka mi obrúsila dva zuby (jednotku a štvorku) na jednej strane, a tiež dva zuby na strane druhej. Urobila mi odtlačky, odniesla som ich k technikovi, a zostávalo iba počkať, kedy mi lekárka bude môcť zubný mostík nasadiť. Zatiaľ mi, takpovediac na kolene, vybrúsila akúsi dočasnú náhradu, aby som mohla – pokiaľ možno bez najmenšej ujmy – komunikovať, ako sa patrí, a nemusela chodiť „bez zubov“.
Po niekoľkých rokoch ste si to celé opäť zopakovali. Prečo?
V tom čase som bola ešte fajčiarka. Na živici, vtedy preferovanom nadštandardnom materiáli, sa táto moja neresť predsa len začala podpisovať. Živica bola materiál, ktorý pomaly začal, vplyvom rôznych látok, žltnúť. Trvalo to síce niekoľko rokov, ale predsa. Nastali zdravotné problémy, keď sa mi okolo obrúsenej štvorky stále vyskytovali hnisavé vačky. Napokon som musela podstúpiť aj resekciu… Nechala som si strhnúť celý mostík a vytrhnúť štvorku. Mám novú keramickú náhradu. Som spokojná, a pevne dúfam, že mi vydrží i naďalej, pri dobrom zdraví.
Vaša tvár v čase po operáciách. Videli na vás niečo ľudia?
V čase týchto zákrokov, hoci som bola spolupracujúca pacientka, nemôžem povedať, že by sa tieto udalosti na mne nepodpísali. Často som absolvovala obmedzujúce zákroky. Vnímaví ľudia iste pochopili, že musím preklenúť určité obdobie. Tí možno menej vnímavejší, si o mne mohli pomyslieť, že som namrzená, unavená, či bez nálady.
Obdobie riešenia mojich problémov so zubami možno trvalo pridlho, ale nakoniec sa dostavil priaznivý výsledok, a navyše – prestala som fajčiť. Ani jeden z tých zákrokov neľutujem, pretože sa mi viditeľne zvýšila kvalita môjho života, a to hlavne vďaka šikovným stomatológom.
Ilustračné fotografie
