Určite ste už niekedy opúšťali niektorú zo slovenských nemocníc so znechutením a s myšlienkou, že horšie to snáď ani v zapadnutej Afrike nemôže byť. Alebo môže?
Je suché ročné obdobie a teplota na teplomeri dosahuje hodnoty nad 35 stupňov v tieni. Alebo by aspoň dosahovala, keby tu nejaký teplomer bol. Slabý vánok víri prach a suchý vzduch je presýtený pachom zvierat, ľudí a dezinfekcie. Komáre a muchy lietajú pri tvárach detí, ktoré sa zvedavo pozerajú na svet okolo seba, sediac okolo svojich príbuzných na priedomí jedného z oddelení nemocnice. Aj takto môže vyzerať prvý pohľad, ktorý sa vám naskytne, keď zavítate do jednej z lepších nemocníc v Južnom Sudáne.
Nemocnica ako taká, je vlastne komplex prízemných budov, ktoré predstavujú jednotlivé oddelenia, lekáreň, ambulancie a operačnú sálu, obkolesených plotom. Nachádza sa tu pediatrické oddelenie, pôrodnícko-novorodenecké, chirurgické a všeobecné oddelenie pre dospelých. Na každom oddelení sa o pacientov stará tím sestier.
Starostlivosť, ktorú by sme si asi predstavili v civilizovaných krajinách, sa však veľmi nezhoduje s predstavami v tejto krajine. Okrem podávania infúzií a antobiotík, sa o všetko ostatné musí postarať rodina. To v praxi znamená akú-takú hygienu, stravovanie a ošatenie. Častokrát je najťažšou úlohou lekára na rannej vizite, aby našiel medzi desiatimi rodinnými príslušníkmi pacienta. Keďže hospitalizáciu dokáže rodina pochopiť ako sociálnu udalosť, tak neváhajú, na pár dní až týždňov, zmeniť bydlisko na – pacientovu posteľ.
Vo dverách detského oddelenia sedí asi trojročné dievčatko. Jeho hospitalizovaná mama si na tri dni odbehla niečo vybaviť. Nikto si ho nevšíma, hoci mu práve prišlo nevoľno…
Bránu zvyčajne stráži strážnik, ktorý (okrem iného) zabezpečuje, aby sa dnu nedostali zbrane, ktoré vidíte u každého druhého muža. Boje, ohlasované streľbou, prebiehajúce medzi kmeňmi dennodenne, vás nenechajú ani na okamih poľaviť v pozornosti, lebo zablúdená guľka môže až príliš jednoducho spôsobiť nešťastie, najmä ak má držiteľ zbrane trochu vypité.
Je ťažké skutočne pochopiť, v akom stave sa boje nachádzajú. Ak sa však situácia vyostruje, pacientov ubúda. Boja sa opustiť svoju dedinu a prísť do nemocnice.
Každé ráno sa v nemocnici začína „upratovaním“. Od deviatej je nástup všetkých zamestnancov nemocnice – tí sa zídu na mieste, slúžiacom ako otvorená kaplnka aj čakáreň. Všetci meškajú, nikto sa nikam neponáhľa. Po modlitbe za mier v Južnom Sudáne, nasleduje kontrola prítomných – od študentov, až po upratovačov, ktorú má na starosti hlavná sestra – z Ugandy.
Takmer nikto z miestnych nemá riadne univerzitné vzdelanie. Najvyššie dostupné totiž predstavuje trojročný sestersko-ošetrovateľský kurz. Na ten sa študent môže prihlásiť po absolvovaní základnej a strednej školy. Štúdium si však každý hradí sám, preto nie je vôbec prekvapením, že veľkému počtu ľudí sa možnosť vzdelania nedostáva. Preto väčšinu organizačných a administratívnych funkcií preberajú doktori a sestry z iných krajín.
Po nástupe sa začne ranná vizita, na ktorej zodpovedný lekár skontroluje každého pacienta na svojom oddelení, za pomoci sestier a študentov. Ako prvé, ich na oddelení privíta koza, ovce alebo pes. Nikomu neprekážajú. Keď si pacient so sebou donesie z domu „živý“ obed, je ťažké lokalizovať ho na jednom mieste – pravdaže, zviera radšej uprednostní voľný pohyb… Pacienti sú zvyčajne v tomto čase pri svojich lôžkach aj s príbuznými, a čakajú na to, čo im povie lekár.
Neraz sa však stane, že pacient jednoducho odíde domov. Nezáleží na tom, v akom stave sa nachádza – keď sa rozhodne, už ho tam neuvidíte, a na jeho miesto príde ďalší. V suchom ročnom období nebýva nemocnica extrémne preplnená, horšie to je, keď sa začnú dažde a s nimi zvýšený výskyt komárov, a teda aj malárie. Vtedy nemocnica praská vo švíkoch: pacienti ležia na posteliach, na zemi a zaplnia každý voľný kút. Rozhodne sa to nedá porovnať s našimi priestornými a čistými oddeleniami, hoci ani naše nemocnice nie sú najluxusnejšou ukážkou zdravotníckeho systému na svete.
Zvyšok dňa prebieha pokojne a ambulantne. Niekedy vás však zarazí, ako je možné, že sa slepý pacient dostal sám, bez pomoci, k lekárovi, keď musel prejsť tri dni dlhý úsek cesty „na vlastných“.
Každý urgentný prípad je možné vyriešiť bez stresu, siahodlým rozhovorom medzi lekárom, prekladateľom do miestnej reči, a chorým, resp. jeho príbuznými. Pri zlomenom krčnom stavci nie je nič výnimočné, použiť kus kartónu namiesto goliera či obväzu, ak aktuálne nie sú poruke.
Neraz sa stane, že v malej vyšetrovacej miestnosti ordinujú naraz dvaja lekári. Každý sa venuje svojmu pacientovi, s ktorým sa rozpráva (za pomoci prekladateľa), a okolo nich postáva kopa príbuzných a priateľov, ktorí sa s chorým prišli prejsť.
Príbuzní sú však ochotní komunikovať. Každý vyjadrí svoj názor a prezentuje svoju verziu – samozrejme, všetci naraz, jeden cez druhého. Človek sa nestačí čudovať, až kým lekár nerozkáže všetkým opustiť miestnosť, aby sa dostal cez tú masu ľudí k pacientovi. Po tom, ako príbuzní opustia miestnosť, však nadšene pokračujú v komunikácii, kľudne aj cez zatvorené dvere.
A takto to pokračuje od pacienta k pacientovi až do tretej, s malou prestávkou, od pondelka do piatku. V sobotu sa končí o jednej, a v nedeľu je voľno.
Týždeň čo týždeň lekári a sestry bojujú s najrôznejšími tropickými diagnózami, nedostatkom liekov a materiálu, komunikačnou a kultúrnou bariérou, v náročných podmienkach. Napriek tomu sa nevzdávajú a spoločnými silami pracujú na tom, čo je možné, a s úsmevom na tvári. To je jedna z mála vecí, ktoré, bohužiaľ, tak často u nás nenájdeme.
Fotografie: archív Adriány Furdovej
Autorka študuje na Lekárskej fakulte UK