Click here!

Rakovina: Keď psychické problémy komplikujú liečbu

Rakovina je ochorenie, ktoré vzbudzuje strachobavy. Spolu s náročnou liečbou prináša do života pacienta množstvo zmien, ktoré na kratší, či dlhší čas zásadne ovplyvňujú jeho kvalitu. Deje sa tak už odo dňa podozrenia na onkologickú diagnózu, a potom po jej potvrdení, počas liečby, ale aj v procese návratu do normálneho života, ktorý tiež môže byť náročný. A niekedy ochorenie prepukne znova, čo je opätovný stres a neistota.

V tomto období života pacient potrebuje najmä kvalitný prístup lekárov a liečbu, dostatok informácií a podporu svojich najbližších. Vďaka tomu potom dokáže lepšie aktivovať aj vlastné sily, aby ochorenie a liečbu zvládol.

Každé z období, ktorými pacient prechádza, má svoje špecifiká

Obdobie, kedy sa objaví podozrenie, že môže ísť o onkologické ochorenie, je psychicky veľmi zaťažujúce. Čakanie na výsledky sprevádzajú obavy z potvrdenia diagnózy, aj z toho, čo by prišlo „potom“… V dôsledku takýchto myšlienok sa môže výrazne znížiť schopnosť sústredenia sa na prácu, a naopak, zvýšiť vnútorný nepokoj, napätie a podráždenosť.

Preto treba vyhľadávať aktivity, ktoré prinášajú aspoň chvíľkové odpútanie od myšlienok a uvoľnenie tela. Určite pomôže aj podpora najbližších a maximálne možné skrátenie obdobia neistoty počas čakania na výsledky (čo, žiaľ, nie je v pacientových rukách).

Keď je to isté…

Keď sa diagnóza potvrdí, je to pre pacienta, ale aj jeho najbližších, často šok. Reakcie sú veľmi rôzne – niekto mlčí, iný plače, niekto sa veľa pýta, iný ostáva ako paralyzovaný, a nie je schopný vnímať.

Je dôležité, aby pacient neodchádzal z ambulancie onkológa len s hrozivou diagnózou a „prázdnymi rukami“ – potrebuje základ­né informácie o tom, čo ho čaká ďalej. Často však nie je schopný v tomto stave všetky informácie vnímať, a zapamätať si ich. Preto je dobré, ak ho sprevádza niekto blízky.

Po odznení prvotného šoku môže nejaký čas pretrvávať znížená schopnosť koncentrácie, plačlivosť, stavy úzkosti, či iné psychické ťažkosti. Je to prirodzená reakcia, ktorá zväčša ustúpi, keď sa začne liečba, a pacient začne riešiť konkrétne problémy, ktoré sú s ňou spojené.

Liečba je nová etapa

Liečba prebúdza v pacientovi nádej na vyliečenie. Zároveň je však náročným obdobím pre jeho telo aj psychiku. Okrem fyzických ťažkostí, ktoré ju môžu sprevádzať, nie je ľahké adaptovať sa na všetky zmeny, ktoré do života pacienta prináša. Na kratší, alebo dlhší čas sa menia jeho sociálne aj pracovné role, zo zdravého človeka sa stáva pacient, a hlavnou náplňou najbližších týždňov a mesiacov sa stáva liečba…

Pacienti sa obávajú aj vedľajších účinkov chemoterapierádioterapie. Tie môžu byť mierne, ale aj veľmi nepríjemné – v závislosti od typu liečby a reakcie pacientovho organizmu na ňu. Najčastejšie sa dostavuje nevoľnosť, zvracanie, strata chuti do jedla, hnačky, celková slabosť a únava.

.>> Čítajte u nás: Rakovina prostaty – všetko, čo ste nechceli, ale musíte vedieť

Okrem režimových odporúčaní onkológa (o pitnom režime, o tom, čo jesť, čo nejesť) si môže pacient pomáhať aj nácvikom relaxačných a dýchacích techník, ktoré pomáhajú znižovať napätie v tele, odpútať myšlienky od nevoľnosti, a tým aj objektívne znížiť jej intenzitu (konkrétne techniky nájdete napr. na www.onkopacient.sk). Únava je problém, ktorý pacientov počas liečby sprevádza dlhodobo. Je potrebné hľadať optimálny pomer medzi aktivitou a oddychom, minimalizovať stres a nadmernú záťaž, zamestnať sa činnosťami, ktoré relaxujú a zamestnajú myseľ, a dovoliť blízkym, aby pomohli. Aktívny postoj je užitočný, no treba rešpektovať limity vlastného tela, ktoré je zasiahnuté chorobou, a zbiera sily na ďalšiu liečbu.

Rozprávať sa s lekárom a inými pacientmi

Počas liečby je veľmi dôležitá kvalitná komunikácia s lekárom. Užitočný je aj kontakt s inými pacientmi, ktorí si podobnými problémami prešli, a vedia chorého pochopiť, povzbudiť, aj mu poskytnúť konkrétne rady. Zásadná je však podpora rodiny a blízkych. Často však nevedia, ako podporiť chorého.

A ako to urobiť čo najlepšie?

__________________________________________________________________

TÝM, ŽE BUDEME NAČÚVAŤ JEHO POTREBÁM! „BRZDIME“ VLASTNÚ PREDSTAVU O TOM, ČO CHORÝ POTREBUJE, VIAC SA PÝTAJME, A MENEJ PREDPOKLADAJME!

__________________________________________________________________

Neskĺznime ani k vyvracaniu paciento­vých pocitov a obáv, ani k neprimeranému uisťovaniu, že všetko bude dobré. Takéto utešovanie v situácii, kedy sa chorý cíti zle, len zriedkakedy pomôže – skôr v chorom vzbudí pocit, že ho okolie nechápe, a zostáva so svojími pocitmi sám. To, čo sa osvedčuje, je počúvať, dať najavo záujem, podporu, ochotu pomôcť. Dôležité je, neprestať spolu komunikovať, tráviť čas spoločnými aktivitami.

___________________________________________________________________

ABY SA CHORÝ NAĎALEJ CÍTIL AKO SÚČASŤ RODINY!

___________________________________________________________________

Stáva sa, že – v dobrom úmysle – rodina chorého izoluje: zatvára dvere na jeho izbe, aby mal pokoj, nosí mu jedlo do postele, aby sa zbytočne nevyčerpával a pod. Pokiaľ to nie je želanie chorého, pokiaľ on sám nepovie, že je unavený, treba ho podporovať v tom, aby bol súčasťou rodinného života, a aby bol aktívny do tej miery, ako sám vládze.

Prílišná aktivita a pomoc zo strany rodiny môže chorého totiž nielen unavovať, ale v ňom aj prehlbovať pocity vlastnej nemohúcnosti.

Rodina tiež často hľadá nové či doplnkové možnosti liečby, čo je samo o sebe pozitívne. Treba však vždy preveriť dôveryhodnosť zdroja, z ktorého sú čerpané, a informovať aj lekára. Ten by mal vždy vedieť, akú doplnkovú liečbu chorý užíva, aby sa nevhodne nemiešala s konzervatívnou liečbou.

Pozor aj na to, aby sme pacienta príliš nezavalili informáciami. Chorý potrebuje sústrediť všetky svoje fyzické aj psychické sily na zvládanie liečby. Musíme preto rešpektovať jeho tempo a spôsob, akým sa s ochorením vyrovnáva.

Čas po liečbe

Ak bola liečba úspešná, prichádza k remisii – k obdobiu bez príznakov ochorenia. Táto fáza života je na jednej strane veľmi radostná: pacient prekonal svoje ochorenie. Zároveň však môže byť aj veľmi náročná: únava, vyčerpanie a iné fyzické ťažkosti, vyplývajúce z kumulatívnej záťaže liečby, môžu pretrvávať niekoľko týždňov aj mesiacov po jej ukončení.

__________________________________________________________________

NAJBLIŽŠÍ UŽ V TOMTO OBDOBÍ POMOC A PODPORU NEPOVAŽUJÚ ZA TAKÚ DÔLEŽITÚ, AKO POČAS LIEČBY. TO VŠAK NEZNAMENÁ, ŽE TERAZ JE MENEJ POTREBNÁ!

_________________________________________________________________

Chorý má totiž často problém so zaradením do každodenného života. Situácia je preňho o to náročnejšia, ak sa dostane do čiastočnej, alebo úplnej invalidity, prípadne ak zistí, že práca, ktorú predtým vykonával, je momentálne nad jeho sily.

Nielen pacient, ktorý je v remisii, ale aj jeho blízki by sa mali vyvarovať neprimeraným očakávaniam, že chorý „bude ako predtým”, hneď po ukončení liečby. Pomáha, rozdeliť si deň na kratšie časové úseky, v ktorých sa bude striedať aktivita s od­dychom a pohybom na čerstvom vzduchu. Ak k tomu pridá trpezlivosť, sila aj chuť do práce bude postupne pribúdať.

Táto etapa života môže byť dokonca impulzom k novému začiatku: pacient sa naučí, užívať si prosté radosti života, nenaháňa sa a nestresuje kvôli nepodstatným veciam. Od mnohých pacientov som počula, že aj keď im choroba mnohé vzala, dala im dar prebudenia, v zmysle jasnejšieho vnímania, čo je v živote skutočne dôležité, a čo treba hodiť za hlavu.

Keď choroba udrie znova…

Keď sa choroba, napriek všetkej snahe lekárov a pacienta vráti, mnoho pacientov prežíva podobný šok, ako pri prvom diagnostikovaní. So smutným bonusom sklamania, strachu, zúfalstva, beznádeje, hnevu, a mnohých ďalších, trýznivých pocitov, vyplývajúcich z toho, že liečba nezabrala… Objavujú sa tiež pochybnosti, či liečbu podstúpiť znova: predstava, že sa celá tortúra začne odznova, je deprimujúca, organizmus je navyše oslabený predchádzajúcou liečbou.

Motivovať sa pre novú liečbu je zložité. A niekedy sa, žiaľ, ochorenie vyliečiť nedá (vtedy sa pristúpi k paliatívnej liečbe, ktorá síce zmierňuje symptómy, no samotné ochorenie nevylieči). Vysporiadať sa s takouto realitou je veľmi ťažké. Pacient a jeho najbližší prechádzajú rôznymi psychickými stavmi – smútia, popierajú realitu, hnevajú sa, no môžu sa prejaviť aj vážnejšie psychické problémy. Tie sa však môžu objaviť v rôznych obdobiach ochorenia a liečby.

Psychické problémy

20 – 40 % onkologických pacientov trpí miernymi alebo vážnejšími psychickými ťažkosťami. Najčastejšie ide o strach, úzkosť a depresiu. Strach a úzkosť z časti vyplývajú z pocitu ohrozenia života.

Ďalším ich zdrojom je samotná liečba – jej priebeh, vedľajšie účinky, nejasná dĺžka trvania a neistý efekt. Ťaživé sú aj obavy z toho, či a ako choroba poznačí pracovný a rodinný život a sociálne postavenie pacienta. Veľmi ohrozujúci je aj pocit straty kontroly nad svojím životom – pocit beznádeje, zbytočnosti, opustenosti.

Zvýšená miera úzkosti a strachu sa môže prejaviť ako napätie, nepokoj, hrôza až paralýza. Pozornosť môže byť znížená, vnímanie zúžené, pamäť oslabená. Na telesnej úrovni sa strach a úzkosť môžu prejaviť svalovým napätím, chvením, zrýchleným pulzom, búšením srdca, plytkým a zrýchleným dýchaním.

Úzkosť pomáhajú zahnať informácie o liečbe, o jej možných vedľajších účinkoch, a o tom, ako ich zvládnuť. Relaxačné techniky, ktoré znižujú napätie v tele a vyháňajú úzkostné myšlienky z hlavy, významne posilňujú psychiku pacienta. Dôležité je, snažiť sa o pravidelnú, primeranú aktivitu (s ohľadom na telesnú spôsobilosť), neizolovať sa, a vedieť sa so svojími obavami a strachmi zdôveriť niekomu blízkemu.

 

Smútok je prirodzenou reakciou na skutočnosť, že pacient trpí ochorením, ktoré môže znamenať definitívnu stratu zdravia, alebo neistú budúcnosť. S chorobou súvisí aj zhoršenie kvality života, úbytok rôznych kompetencií, či zmena životnej úlohy – muž, živiteľ rodiny, sa stáva závislým od pomoci okolia, žena – matka sa počas liečby nedokáže postarať o dieťa, či o chod domácnosti; a mnoho ďalších zmien, obmedzení a strát, ktorým pacient čelí. Smútenie je jednou z fáz procesu spracovávania reality. Je často spojené s pocitmi bezcennosti, s očakávaním zlej budúcnosti, pričom môže prerásť do obrazu depresie.

Depresia nie je nálada, ale dlhodobý stav. Má negatívny vplyv na telo, myseľ a prežívanie pacienta, a môže ovplyvniť jeho schopnosť spolupodieľať sa na liečbe.

__________________________________________________________________

O DEPRESII TREBA UVAŽOVAŤ, AK PACIENT TRPÍ PRETRVÁVAJÚCOU SMUTNOU ALEBO ÚZKOSTNOU NÁLADOU, RESP. POCITMI BEZNÁDEJE, DLHODOBO POCIŤUJE SILNÚ ÚNAVU, ZHORŠENIE KONCENTRÁCIE A PAMÄTI, TRPÍ NESPAVOSŤOU, RÁNO SA PREBÚDZA UNAVENÝ, ČI STRATIL ZÁUJEM O AKTIVITY, KTORÉ MAL RÁD, PRÍPADNE O ĽUDÍ, KTORÝCH MAL RÁD.

__________________________________________________________________

Alarmujúci stav nastáva, ak je psychicky vyčerpaný natoľko, že má problémy so základnou starostlivosťou o seba – s umývaním, obliekaním, či jedením.

Niekedy sú prejavy depresie nesprávne interpretované ako sprievodné prejavy ochorenia, či nevyhnutný dôsledok liečby, čo je chyba!

Depresia nie je nevyhnutnou súčasťou prežívania onkologického ochorenia, a je dobre liečiteľná. Preto je potrebné vyhľadať odborníka, a nie utápať sa v nej, či dúfať, že prejde sama od seba.

Nezanedbať psychické zdravie pacienta

Niekedy môžu byť psychické symptómy jedným z vedľajších účinkov onkolo­gickej liečby. Niektoré typy liečby – napr. kortikosteroidy, interferón a iné, môžu spustiť náhlu, radikálnu zmenu nálad, či mentálnych funkcií. Vtedy treba okamžite informovať svojho onkológa!

Dôležité je, aby pacient venoval svojej psychike pozornosť, a nezakrýval a nezľahčoval problémy, ak sa objavia. Blízka rodina by mala byť v tejto veci tiež ostražitá. Veď práve ona najčastejšie zaznamená zmeny v správaní pacienta. A keďže psychický stav výrazne ovplyvňuje schopnosť pacienta zvládať liečbu, ako aj celkovú kvalitu jeho života, včasné rozpoznanie psychických ťažkostí je veľmi dôležité. A rovnako by sa mali o seba starať aj rodinní príslušníci, ktorí sú počas ochorenia a liečby svojho blízkeho sami vystavení zvýšenej fyzic­kej a psychickej záťaži. Pretože – dávať môžeme len z toho, čo máme…

Tento článok vyšiel v minuloročnom Onko magazíne číslo 3-4. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho stiahnuť po kliknutí na obrázok.


Pridaj komentár